Vietor si pospevuje o svete v ktorom kráčam iba ja. Zívam a pritom otváram dvere chalúpky. Pred sebou mám dlhu cestu.
Niekoľko metrov prejdem rezkým krokom a vtom ma zastaví výkrik. Predo mnou stojí vlk z rozprávky a vraví: „Hej ovca čo sa nevieš zdraviť?“. Strach, ktorý ma ohromil a prerušil čaro krásy tohto nového sveta. „Ty piča sprostá hádam si si nemyslela, že sa budeš v Gothalgu ulievať.“ Zarazila som sa a pobehla smerom, ktorým mi vlk prikázal ísť. Nečakane som si uvedomila, že kráčam v dave ľudí, ktorí sa niekam ponáhľajú. Áno ponáhľajú do práce.
Zrazu sme zastavili na poli a každí človek sa bez váhania vrhol do zbierania obilia. Nasledovala som teda ostatných aj ja. Občas chytil jeden z vlkov bič, ktorým šľahol niekomu len tak po chrbte, ostatným na výstrahu aby sa neflákali. Darmo som sa prihovárala ľuďom, nikto sa so mnou o ničom nechcel baviť. Každí si hľadel len svoju prácu a iné ho nezaujímalo, akosi nikto nevnímal vlkov, len keď sa k nim nejaký vlk veľmi blízko priblížil tak pracovali ešte usilovnejšie a ich pózy boli tak neuveriteľné ustráchané, plné pokory.
Rozmýšľala som či to zato stálo odísť z bývalej reality do takéhoto otrockého sveta, kde nad ľuďmi vládnu vlci.
K večeru sme odniesli všetok ovos do sýpky. Každí si smel zobrať len nepatrnú časť toho čo nazbieral, vlci si brali to právo aby určili právom každému jeho diel. Potom sme sa potichu všetci rozišli domov a ja som počas návratu pozerala na zachmúrenú oblohu plnú bleskov. Už nebola taká pekná ako predtým. Zaspala som bez očakávaní pre ďalší deň.
Ďalšie ráno bolo opäť krásne pokiaľ mi nedošla na um jeho hlavná náplň. Znova sme sa vybrali v tichom sprievode na pole. Všetko bolo rovnaké i vlci i ich ľudské ovečky, ktoré len robili to čo mali. Veru sa mi môj udeľ nepáčil, ale čo som iné mohla robiť ak som nechcela byt roztrhaná tými hrozivými vlkmi.
Zrazu ma niekto švihol po chrbte. Zaťala som zuby a vošli mi do očí slzy od bolesti, v tej chvíli sa mi nahrnula krv do hlavy a ja som sa otočila pričom som vlkovi vrazila z celej svojej sily päsťou do ňufáka, potom do brucha a tak to šlo pokiaľ ma jeden vlk netrafil do ramena s uspávacou šípkou.
Prebúdzam sa na stole kde nado mnou stojí hlúčik ľudí, ktorí sa na mňa usmievajú od ucha k uchu. Jeden mi dokonca poblahoželal. Nesmiete sa mi diviť, že som bola vtedy veľmi prekvapená.
Dali mi najesť, a na rozdiel od tých úbohých ľudských ovečiek vedeli aj rozprávať. Bola som plná otázok, možno sú oni tými, ktorí mi dokážu na ne odpovedať.
Zaujímalo ma kde sa podeli vlci a ako sa im podarilo ma pred nimi zachrániť. Všetci sa však rozosmiali po vyslovení mojej asi veľmi hlúpej a naivnej otázky. „Milá slečna my sme vlci.“ Ostala som zarmútená, šokovaná a hlavne mi odpoveď, ktorú som dostala podsunula ďalšie a ďalšie otázky.
Komentáre
.
...